Médium: Denník N, Dátum: 22.09.2021
Autor: Ján Kováč
- Pracovný deň Vladimíra Sotáka sa začína obvolávaním lekárov a nemocníc pre ľudí, ktorí ho žiadajú o pomoc.
- Smerom k politikom používa ostrý slovník. Nie je to chvíľkový skrat. Vraví, že Matovič ho počúval, až keď mu v médiách vynadal.
- Vedie aj Klub 500, združenie firiem, ku ktorému sa členovia nepriznávajú. Spomedzi nich otvorene vystupuje len Soták. „Nikto nie je ochotný robiť predsedu. Koľkí majú chuť sa vadiť s politikmi?“ hovorí.
- Podbrezovské oceliarne sú dlhodobo úspešná firma a na región majú obrovský vplyv. Pracuje tam každý desiaty obyvateľ okresu Brezno. Silní sú v školstve, zdravotníctve, športe a v cestovnom ruchu.
- Soták má v skupine rovnaký podiel ako šiesti ďalší akcionári. „Ja som povedal, že nechcem ani o jednu akciu viacej. Razil som zásadu – každý nech sa stará o majetok, ktorý spravujeme,“ hovorí Soták.
Nikto zo špičky biznisu si nedovolí k politikom toľko, ako Vladimír Soták. Riaditeľ Železiarní Podbrezová má svojský – agresívny, často aj expresívny spôsob vyjadrovania, ktorý vyvoláva dojem takého hnevu, že stráca kontrolu nad svojimi slovami.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU
Foto: Tomáš Benedikovič
Lenže Soták považuje tento spôsob komunikácie za primeraný a účinný. Vraví, že hovorí tak, aby mu ľudia rozumeli.
Druhý dojem zo Sotáka je, že je niečo ako feudál, ktorému patrí polovica Horehronia.
V železiarňach však Soták vlastní len niečo viac než 10 percent. Jeho veľký vplyv na región aj na celé Slovensko sa odvíja od toho, že je generálny riaditeľ a ostatní akcionári ho rešpektujú ako svojho lídra. A tiež z toho, že je mediálne veľmi aktívny.
Soták je známy aj tým, že sa snaží rôznymi spôsobmi pomáhať ľuďom vo svojom regióne.
Tretí dojem zo Sotáka je, že vláda železiarňam len škodí a nič im nedopraje. Lenže vlani, keď sa rozdávala protipandemická pomoc, železiarne získali zo slovenských firiem tretiu najvyššiu sumu. Obhajujú to tým, že išlo o podporu, ktorá bola plošná a nárokovateľná.
Ako získali v železiarňach kontrolu
Soták je svojrázny človek, no podstatnejšie je, že železiarne patria medzi najúspešnejšie príbehy privatizácie na Slovensku.
Prechod do súkromných rúk sa udial v roku 1992 v kupónovej privatizácii, po ktorej mala firma 28-tisíc akcionárov. „Postupne sa ten počet znižoval, pretože ľudia potrebovali peniaze, tak predávali. Dnes máme viac než 5-tisíc,“ hovorí jeden z akcionárov Ján Banas. Najväčšie podiely má sedem manažérov, ktorí pôsobili v oceliarňach aj za bývalého režimu. Po privatizácii postupne skupovali akcie a tak zvyšovali svoj podiel. Dnes vlastní týchto sedem osôb cez spoločné firmy zhruba 80 percent akcií. Každý z nich vrátane Sotáka má rovnaký podiel. Zopár akcií majú ešte na seba napísané aj ako súkromné osoby. Aj s nimi však majú podľa Sotáka siedmi akcionári zhruba rovnako.
„Od prvého dňa boli podiely rozdelené takto rovnomerne. Ostatní akcionári navrhli, aby som mal o niečo viacej. Ja som povedal, že nechcem ani o jednu akciu viacej. Razil som zásadu – každý nech sa stará o majetok, ktorý spravujeme. Akcie budú mať hodnotu len vtedy, keď ten majetok bude zdravý,“ hovorí Soták. Ani hrad Slovenská Ľupča nepatrí len Sotákovi, ale železiarňam.
Čo všetko majú oceliari
Železiarne majú približne 20 dcérskych firiem, z ktorých väčšina nejakým spôsobom dopĺňa hlavný biznis matky. Celá skupina dosahuje tržby okolo 300 miliónov eur, materská firma zhruba 200.
Firma dosahuje zisky spravidla v jednotkách miliónov. Siedmi najväčší akcionári majú teda nárok na dividendy v stovkách tisíc ročne. Znamená to, že sú bohatí ľudia, ale v rebríčkoch najbohatších Slovákov, ktoré zostavuje časopis Forbes, ich nenájdete.
Väčšina firiem v skupine je spojená s oceliarstvom. Dve z nich vykupujú a spracúvajú železný šrot, vďaka čomu sú železiarne sebestačné a lepšie zvládajú cenové výkyvy. Ďalších sedem má na starosti obchod – najmä predaj produktov do zahraničia. Export tvorí až 90 percent tržieb. Smeruje najmä do krajín EÚ.
V Španielsku majú ešte dve fabriky, ktoré tiež vyrábajú oceľové rúry.
Ďalšie firmy v skupine robia doplnkové činnosti – majú vlastný gastroservis, informatiku, bezpečnostnú službu, prepravnú firmu a výskumno-vývojové centrum.
Neziskové aktivity
V ďalšej kategórii sú firmy a organizácie, ktoré nezarábajú peniaze, ale zvyšujú kvalitu života v regióne – napríklad firma Tále, ktorá prevádzkuje lyžiarske stredisko a golfový areál.
Srdcovou záležitosťou Vladimíra Sotáka je školstvo. Železiarne majú vlastnú strednú odbornú školu a súkromné gymnázium a pripravujú si mladú generáciu podľa potrieb praxe, keďže na štát sa podľa Sotákových slov nemohli spoľahnúť. Každému absolventovi garantujú zamestnanie. Špecifikom je, že študenti sú v uniformách, čo je nástroj na stieranie sociálnych rozdielov.
Železiarne majú aj futbalový klub, ktorý hrával aj v najvyššej slovenskej lige.
Ten má mimochodom od vlani nových spolumajiteľov. Železiarne vlani predali dvojtretinový podiel v klube trom novým akcionárom. Najvýznamnejším z nich je s 35-percentným podielom futbalový reprezentant Stanislav Lobotka.
Ďalší klub zastrešuje viacero športov, napríklad biatlon, lyžovanie a cyklistiku.
Železiarne patria aj medzi zakladateľov Nemocnice s poliklinikou Brezno. Soták a ďalší lídri železiarní sú v správnej a v dozornej rade.
Železiarne majú v okrese Brezno nesmierny vplyv na životy ľudí. Z celkového počtu 30-tisíc ekonomicky aktívnych obyvateľov pracuje v celej skupine 4 tisíc. K tomu treba pripočítať vplyv v zdravotníctve, školstve, športe a v cestovnom ruchu.
Soták sa snaží rôznymi spôsobmi pomáhať ľuďom v regióne, napríklad keď sa nevedia dostať k lekárovi. „V realite to vyzerá tak, že prídem ráno o 7.45 do roboty, čaká ma sekretárka a povie mi, pán riaditeľ, potrebujem zavolať toho doktora alebo túto nemocnicu, tam máme dolámaného človeka, tam máme niekoho s infarktom, tu máme človeka s rakovinou, ktorý potrebuje lieky a nechcú mu preplatiť. To je na dennom poriadku,“ hovorí Soták. Niekedy majú takýto prípad jeden, niekedy aj tri denne.
Soták potom cez svoje kontakty vybavuje lekárov. Železiarne tiež platia ľuďom lieky, ktoré im nechcú hradiť zdravotné poisťovne.
„Máme 3-tisíc ľudí. Každý má nejakú rodinu. Keď si nevedia rady, každý sa cez toho nášho zamestnanca obráti na generálneho, lebo potrebuje pomôcť,“ hovorí členka predstavenstva Mária Niklová.
Ostatní krachovali
Železiarne sú dlhodobo úspešná firma, ktorá sa do strát dostáva iba pri veľkých krízach. Stalo sa to v roku 2009 a teraz v roku 2020. Firma je v dobrej finančnej kondícii aj preto, že akcionári si z nej vyťahujú zisky skromnejšie, ako by mohli. Vďaka tomu je menej zadlžená.
Nie je známe, že by oceliari v Podbrezovej niekoho obrali o peniaze alebo niekomu zostali dlžní. Nikdy sa nemuseli zbavovali dlhov v reštrukturalizácii. Takéto bezproblémové fungovanie v réžii tých istých ľudí až 30 rokov po privatizácii je na slovenské pomery unikátne.
Iný veľký hutnícky podnik – Východoslovenské železiarne v Košiciach boli typický príklad príživníckej mečiarovskej privatizácie a viackrát menili majiteľov. Oravské ferozliatinárske závody skončili v konkurze. Skrachovali aj novopostavené oceliarne Slovakia Steel Mills v Strážskom. Strojárska výroba sa rozsypala, tri najväčšie stavebné firmy – Doprastav, Hydrostav a Váhostav skončili v insolvencii, z toho Váhostav dvakrát.
Hádky s politikmi
Soták sa snaží ovplyvňovať aj celoštátne dianie v rôznych oblastiach, v rozhovoroch kritizuje školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo, boj s pandémiou. Rozpráva s veľkým sebavedomím a kritizuje zlé rozhodnutia ministrov, ktorí podľa neho v mnohých prípadoch do svojich funkcií nastupujú bez skúseností z reálnej praxe.
Nie vždy má ale pravdu. Vlani sa pomýlil, keď tvrdil, že korona zabíja málo ľudí. O Taliansku a Česku tvrdil, že tam vlani zomrelo menej ľudí ako v roku 2019. Na Slovensku bol podľa neho len mierny nárast. V skutočnosti mali všetky tieto krajiny výrazne viac úmrtí, ako je dlhodobý priemer. Soták vo svojich tvrdeniach vychádzal z nesprávnych dát.
Sotákove expresívne vyjadrovanie si odniesol aj predchádzajúci premiér Igor Matovič, keď otáľal s uvoľnením európskych peňazí na podporu ekonomiky. Podľa Sotáka dala Európska únia členským štátom takmer neobmedzený priestor na ich využitie. „Na čo sedel predseda vlády v Bruseli a počúval tam štyri dni, že to sú peniaze na naštartovanie európskej ekonomiky? Na kieho b**a tam sedel?! Aby tu prišiel a vykladal nám k******y?,“ povedal Soták.
Soták mal v konflikte pravdu v tom, že Slovensko patrilo medzi krajiny, ktoré na pomoc ekonomike vyčlenili najmenej peňazí. Aj opatrnosť na strane vlády však bola na mieste. Ako sa neskôr ukázalo, Slovensko je medzi krajinami, ktorým v pandémii najviac vzrástol verejný dlh.
Vďaka tomu pochopil
Problém Sotákovej kritiky ale nebol jej obsah, ale neslušné slová, ktoré použil.
Aj teraz s odstupom času hovorí, že to nebol žiadny skrat, že takéto slová používa zámerne, lebo sú účinné. „Nemýľte si ma s lídrami, ktorých máte v Bratislave. Ja som generálny riaditeľ ‚dedinskej‘ firmy. Ak niekto neurobí to, čo má, ja ten istý výrazový prostriedok zvolím aj ku každému zamestnancovi, ktorý poruší predpisy, pravidlá a som ďaleko tvrdší. Vďaka tomu, že som použil ten výrazový prostriedok, aj ten predseda vlády pochopil, že je treba sa s nami stretnúť. Urobil to o týždeň a konal. Za to si zaslúži pochvalu a poďakovanie,“ hovorí Soták. „Čo nám môže viacej škodiť, ako keď nám vláda zablokuje to, na čo máme nárok? To, čo dostaneme z Bruselu, budeme splácať my, podnikatelia zo svojich daní, nie politici svojimi rečami,“ dodáva Soták.
Soták sa pri rovnakej téme dostal do sporu aj s ministrom financií a neskorším premiérom Eduardom Hegerom. Ten na Sotákov výčitky reagoval protiútokom. „Ak chce vykopať vojnovú sekeru, nech sa páči. Ale potom sa môžeme bližšie pozrieť na jeho firmu, na jeho minulosť a povedať si, aká je jeho kredibilita,“ povedal v rozhovore pre denník Sme. Sotákov Klub 500 to nazval vyhrážkami, ktoré zaváňajú kriminalizáciou a prenasledovaním. Soták vraví, že sa mu Heger ospravedlnil. Odvtedy sa niekoľkokrát stretli, napríklad v lete spolu rokovali o situácii v zdravotníctve v breznianskej nemocnici.
Soták a Fico
Heger na Sotáka zaútočil aj pre jeho blízky vzťah s Robertom Ficom, ktorého Soták pozval aj na svoju 60-ku. Soták hovorí, že mal vzťahy aj s inými politikmi, napríklad s Mikulášom Dzurindom, a že spory mal aj s Ficom. „Keď som zavolal, že chcem ísť k nemu, ľudia okolo neho mali panický strach, lebo ja som len kritizoval, čo všetko neurobili,“ hovorí Soták.
Soták na Fica bol nahnevaný, keď sa vrátili zo Španielska, kde Soták kúpil fabriku. Fico sa ho pýtal, koľko platia Španielom a koľko robotníkom v Podbrezovej. Fico ho potom otvorene kritizoval na prvomájových oslavách. „Fico sa postavil a povedal – my tu máme takých manažérov, ako je pán Soták, ktorý tej istej profesii v Španielsku platí 2,5 tisíc a v Podbrezovej 800 eur,“ hovorí Soták, ktorého to nahnevalo, keďže fabrika v Španielsku je plne automatizovaná, kým tá v Podbrezovej je náročná na pracovnú silu.
Inokedy sa hneval aj Fico na Sotáka. „Keď oznámil kandidatúru v prezidentských voľbách – ja som ho vyzval, aby nešiel kandidovať, verejne som ho žiadal. Vravel som mu, že prehrá, že nemá šancu. Urazil sa.“
Soták síce hovorí, že sa snaží rozprávať s každým, no jeho vzťahy sú politikmi sú rôzne. Okrem Fica si rozumie napríklad so Štefanom Harabinom. Toho Soták zapojil do vlaňajšej polemiky o zatváraní ekonomiky. „Verte mi, že vedenie našej spoločnosti vynaložilo spolu s Klubom 500 obrovské úsilie v komunikácii s ďalšími predstaviteľmi zamestnávateľských zväzov i s odborníkmi a špecialistami, ktorých si vážim. Sú to Štefan Harabin, bývalý predseda Najvyššieho súdu, či Peter Mihók, predseda SOPK,“ píše v podnikovom časopise Podbrezovan Soták. Výsledkom podľa neho bolo, že sa Slovensko zatvorilo len čiastočne. Harabin patrí medzi odporcom rúšok, testovania a očkovania a zľahčovačov pandémie.
Soták sa nečakane zviditeľnil vystúpením na tlačovej konferencii bývalého ministra školstva Petra Plavčana (SNS). Plavčan mal vtedy kauzu s podozrivým rozdeľovaním dotácií na výskum. Soták prišiel na jeho tlačovku a novinárom povedal, že Plavčan v princípe nie je priamo zodpovedný za túto kauzu, lebo eurofondová mašinéria je tak obrovská, že o nej ani nemusel vedieť a za celú kauzu by sa mali zodpovedať v prvom rade úradníci, ktorí túto agendu priamo riadia.
V Klube 500 je dominantný
Soták je aktívny aj prostredníctvom Klubu 500 – združenia, ktoré zastupuje veľké podniky so slovenskými majiteľmi. Klub 500 navonok pôsobí ako združenie jedného človeka, nakoľko má stále toho istého lídra – Sotáka. Iné zväzy majú prezídium a dozornú radu, ktorých členovia sa menia. Klub 500 má stále toho istého lídra – Sotáka. Takmer výlučne zaň vystupuje Soták alebo výkonný riaditeľ klubu Tibor Gregor. V žiadnom inom veľkom firemnom zväze nie je dominancia jedného človeka taká veľká.
Soták hovorí, že by bol rád, keby líderská pozícia v Klube 500 rotovala. „Ale nikto nie je ochotný robiť predsedu. Koľkí majú chuť sa vadiť s politikmi?“ vraví Soták a potvrdzuje, že priamou konfrontáciou s vládou sa podnikatelia vystavujú riziku. Klub 500 na rozdiel od iných zväzov nezverejňuje svojich členov. Vravia, že nechcú rozvíriť diskusiu, ktorý vlastník čo vlastní.
Ak sa dohodneme, musí to platiť
Soták pôsobí ako tvrdý šéf. Vraví, že nie je autoritatívny. „Chodím každý deň na porady so všetkými. Sledujeme všetky poruchy, problémy. Keď je nejaký problém, buď sedíme tu, kým to nevyriešime, alebo si zavolám tých ľudí z výroby, ktorých treba, sadnem si s nimi, zapálim cigaru, počúvam a hľadáme riešenie. Ale keď sa na niečom dohodneme, tak chcem, aby to bolo urobené.“
Jeden z akcionárov Ján Banas o Sotákovi hovorí, že je spravodlivý, nemá rád neporiadok, neplnenie úloh a klamstvo. „Keď treba potrestať, vtedy je ostrý. Ľudia sa s tým naučili žiť, lebo vodcu musíte mať v každom kolektíve. A tritisíc ľudí neuriadite na princípe demokracie a už vôbec nie ďalších 20 spoločností, ktorých sú železiarne matkou. Nie je náhoda, že je tak dlho predsedom predstavenstva,“ povedal Banas.
Soták je najvyšším šéfom takmer 30 rokov – dlhšie, ako ktokoľvek iný v histórii Podbrezovej. Väčšina jeho kolegov akcionárov sa už stiahla z výkonných pozícií. Chodia na stretnutia predstavenstva, dozornej rady a o najzásadnejších veciach rozhodujú na valnom zhromaždení. V spoločnosti na pozícii obchodného riaditeľa a člena predstavenstva pôsobí aj jeho syn Vladimír.
Nechystá sa aj Soták do dôchodku? Dokedy ešte plánuje železiarne viesť? „Pokiaľ budem živý a zdravý,“ hovorí Soták.