Médium: šport.sk, Dátum: 19.03.2021
Autor: Miroslav Hašan
Vladimír Soták starší nerozpráva do športových médií často. Ako generálny riaditeľ a predseda predstavenstva Železiarní Podbrezová na to nemá čas. Fabrika, ktorú riadi, zamestnáva spolu s dcérskymi spoločnosťami vyše štyritisíc ľudí a vo svojom segmente patrí k medzinárodnej špičke.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU
Foto: TASR
Keď sa takýto zaneprázdnený muž rozhodne vyjadriť svoj názor, stojí za to sa nad ním zamyslieť, nech bude akokoľvek kontroverzný. Asi preto, že má úprimne rád futbal a na Horehroní sa ho snaží nielen podporovať, ale aj posúvať dopredu. Ideovo, vzťahovo, materiálne. Pritom by sa v covidovej ére mohol poľahky zahaliť do plášťa alibizmu s nápisom: Nedá sa, doba nám nepraje!
Z vlastných skúseností však vie, že aj po najtmavšej noci svitne deň. Hoci sú teraz naše deti zavreté, väčšina z nich šport miluje, preto by si spoločnosť mala klásť za povinnosť zabezpečiť im adekvátne podmienky. O tom, a tiež o nesystémových krokoch, kriticky rozpráva úspešný podnikateľ, ktorý intuitívne cíti, kde a kedy treba biť na poplach.
Čo hovoríte na podporu športu u nás?
„Nie som z nej šťastný. Uvítal by som novú víziu, ktorá by obsiahla všetky druhy športov. Asi by s ňou mala prísť vláda. V prvom rade ide o naše deti. Je potrebné ich pritiahnuť k pohybu a vytvoriť im na to možnosti. Primárne na školách, sekundárne investíciami do mladých trénerov. Ďalej je to otázka talentovanej mládeže.
Potrebujeme ucelený systém a nie chvíľkové záchvevy nového ministra, ktorý si ohýba kritériá podľa momentálnej potreby. Mali by sme sa snažiť vychovávať deti múdre, zdravé a športujúce. V tomto by mohol ísť príkladom aj Slovenský futbalový zväz, keby podporoval prioritne najmä kluby, ktoré vychovávajú mladých domácich hráčov.
Ak sa v mužskom futbale budeme spoliehať na cudzincov, pôjde to s nami dolu z kopca. Pokročilé náznaky nechceného trendu už sledujeme. Nemám nič proti legionárom, vážim si ich, ale nemali by hrávať na úkor slovenských talentov. Hodnoty predsa vytvárame na to, aby sme pomáhali rásť našim chlapcom.“
Darí sa vám to v Podbrezovej?
„Vo futbalovom svete som neznámy človek, divák. Nikdy som nerobil funkcionára. Reprezentujem Podbrezovú, čiže klub, ktorý v minulosti vystúpil z druhej ligy na protest proti tomu, že rozhodcovia od nás pýtali peniaze. Bol som vtedy generálny riaditeľ a predseda predstavenstva.
Mal som financie, ktoré som mohol uvoľniť, ale keďže my v Podbrezovej nepodporujeme korupciu, preto sa neobjavujeme ani v žiadnych úplatkárskych aférach, neurobil som to. Veď aký by to bol príklad pre mladú generáciu? Radšej sme vystúpili zo súťaže.“
Aké bolo pokračovanie?
„Slovenský futbalový zväz nás chcel vtedy trestať, ale béčko postúpilo do druhej ligy a následne aj do prvej. Mnohým ľuďom, ktorí futbalu rozumejú ďaleko lepšie ako my v Podbrezovej, sa to nepáčilo. Robili všetko preto, aby sme sa zas vrátili nižšie. O naše vypadnutie sa opäť postarali rozhodcovia, ktorí zmanipulovali jedenásť zápasov.
V dvoch prípadoch dokonca surovým spôsobom rozbili súperi našim hráčom hlavy, no nepískalo sa. Keď som sa sťažoval priamo na zväze, člen komisie rozhodcov a expert na pravidlá Ján Fašung skonštatoval, že si pozrel záznam a o faul nešlo. Ibaže jeden hráč mal po jasnom údere lakťom rozbitú lebku a druhý skončil po agresívnom ataku s otrasom mozgu.
Nekričali sme, boli sme ticho. Vlani sme mali oslavovať storočnicu. Neoslavovali sme, nebolo čo. Futbal na Slovensku nie je dobre riadený. Podobne ako školstvo, alebo teraz toľko skloňované zdravotníctvo. V našom štáte je potrebných veľa reforiem v mnohých odvetviach.“
Prečo tvrdíte, že futbalové smerovanie nie je dobré?
„Futbal na Slovensku riadi niekoľko starých, dobre stmelených štruktúr. V Taliansku stmeleným štruktúram hovoria mafiáni. U nás si takéto pomenovanie nemôžem dovoliť, preto zostanem pri stmelených štruktúrach. Krajskí predsedovia sedia na funkciách dlhé roky, ale pre futbal neurobili nič. Stredoslovenský šéf Jozef Paršo je môj priateľ, mám ho rád.
Na svojej stoličke je už tuším štyridsať rokov, ale keby som mu mal raz napísať ďakovný list, keď bude končiť, neviem čo by som do neho uviedol. Nevidím v čom takíto funkcionári futbalu pomohli, zato hamovali a brzdili ho statočne. Mám aj veľa kamarátov medzi majiteľmi klubov.
Keď proti Podbrezovej odpískali jedenástku, pri ktorej sa hráč súperovho mužstva vyhodil do vzduchu, hoci obranca bol meter od neho a rozhodca dva, dostali sme sa s niektorými do sporu. Zatiaľ čo ja som hovoril, že to bola prasačina, oni, že v minulosti ublížili zasa im.“
Ako to vyzerá aktuálne v druhej lige?
„Zatiaľ pískajú až na výnimky – vonku proti Komárnu – solídne. Chcem veriť, že v tejto sezóne budú voči nášmu mužstvu féroví a nedopadnú tak ako niekoľko ich predchodcov, keď si pre nich do Banskej Bystrice prišla, tuším pre štrnástich, NAKA. Problémom je, že v štruktúrach slovenského futbalu pôsobí príliš veľa bývalých rozhodcov.
Keď sa ich hráčskych rovesníkov spýtate, akí boli na ihrisku a akí v súkromí, pekných slov sa prevažne nedočkáte. Našli sa samozrejme medzi nimi aj výborní, ale iba výnimočne. Preto nepovažujem za správne, že z väčšiny rozhodcov sa stávajú činovníci Slovenského futbalového zväzu. Zväzový aparát by mali tvoriť profesionáli.
Najmä z radov futbalistov. Ďalej ľudia so skúsenosťami z klubov. Vo vedení by zas mali byť takí, ktorí nie sú zapletení v žiadnych kauzách a do športu peniaze aj investovali. Je predsa nevyhnutné, aby rozumeli problematike z každej stránky.“
Čo konkrétne máte na mysli?
„Napríklad o osudoch trénerov rozhodujú zväčší tí, čo boli sami neúspešní v tomto povolaní. Potom na licenčné štúdium neprijmú napríklad Vratislava Greška. Nie je podstatné, že hrával v Nemecku, Taliansku či Anglicku, v špičke, že ho viedli najväčší odborníci, že reprezentoval Slovensko.
Málo. Nestačí ani to, keď máme teraz vysokoškolsky vzdelaného profíka Pavla Gregoru, ktorý sám trénerom prednáša a absolvoval okrem iných polročnú stáž v Atleticu Madrid. Ani toho nezobrali. Nečudo, že tu máme čoraz viac zahraničných trénerov a s nimi aj legionárov.
Pritom v slovenských kluboch sa presadili najviac tí, ktorí buď ešte licenciu nemali, alebo neštudovali u nás. Možno sa mýlim, ale skôr nie. Šéfovia vzdelávania v trénerskej brandži nedosiahli nič. Sami sú slabí, preto si vyberajú ešte slabších študentov. Ako chceme potom slovenský futbal posunúť vpred?“
Poviete recept?
„Dnešný zamurovaný stav nám negeneruje dobrú reprezentáciu. Dostali sme sa síce na európsky šampionát, ale teraz sa rozbieha kvalifikácia o postup na majstrovstvá sveta a potom bude ďalší cyklus na Európu. Už dávnejšie sme mali mať jasno, ako chceme pripravovať profesionálnych futbalistov na špičkovej úrovni. My sme sa v Podbrezovej vydali ťažkou cestou. Na rozdiel od viacerých klubov – slovenskou.
Pracujeme s mladými hráčmi, Slovákmi. Prvé štyri jarné kolá sme odohrali v základnej zostave bez jediného legionára. Zvýšenú pozornosť venujeme akadémii, v neprajných časoch pandémie sa nám podarilo získať nových a silných investorov. Chceme robiť futbal čestne, hrať atraktívne. Dá sa to. Sme finančne stabilizovaní, podmienky vytvárame nadštandardné, ale nemienime sa prispôsobovať žiadnym „lumparinám“.
Talentovaných chlapcov vedieme k tomu, aby sa naučili ísť na doraz. Musia byť nastavení tak, že budú behať aj päť minút po odpískaní zápasu, pretože posledný hvizd rozhodcu v enormnom nasadení ani nestihli zaregistrovať. Už teraz máme šiestich hráčov v širšej nominácii dvadsaťjednotky, piati sa dostali do užšieho kádra.
Pracujeme na tom, aby ich nasledovali ďalší. Niektorí budú mať šancu posunúť sa vyššie. Potom Michal Breznaník a Juraj Kucka nemusia ostať jediní z Podbrezovej, ktorí hrali za reprezentáciu.“
Čo k tomu dodať na záver?
„Chcel by som popriať všetkým priaznivcom futbalu, aby vláda otvorila štadióny. Myslím si, že je to možné. Treba si uvedomiť, že COVID-19 sa nešíri po tribúnach, keď sú ľudia od seba dostatočne vzdialení. Šport sa predsa robí pre fanúšikov a tí patria do hľadísk.
Teším sa na to, že v roku 2021 alebo 2022, možno 2023, v Podbrezovej konečne oslávime storočnicu. Keby to aj nebolo v prvej lige, ale na špici druhej, každopádne s čistým štítom. Nehodláme sa na rozhodcov usmievať kedy a ako budú chcieť oni. Len férová cesta je pre nás priechodnou.“